cerys (áno, pod vlastným menom!)+ chantl: VÝJIŽĎKA
Vykročili sme smerom do lesa. „Nahoď tému.“ Začala. Otočila som sa smerom k nej a skúmavo som si ju obzrela. „Hmmm... ako sa to vyvíja s Andrejom?" Keď som zbadala jej nesúhlasný pohľad, hneď som dodala. "Netvár sa tak, videla som tie vaše pohľady." Uškrnula som sa a svoju pozornosť som znova venovala ceste pred sebou. Nasala som studený jarný vzduch a rozpustila som si vlasy. Milovala som ten pocit. Pocit voľnosti. Nech si ho užijú aj moje vlasy „Naše pohľady? Jeho pohľady!“ Povedala trochu urazene a následne si taktiež rozpustila vlasy. ha, ha, ha... vtipné...." uškrnula som sa. "Tak, keď sa ti nepáči, kto sa ti teraz páči? V škole toho nie je veľmi na výber. Alebo?" Podrobila som svoju hnedovlasú kamarátku skúmavému pohľadu a znova som sa otočila na cestu pred sebou. „No, je tu jeden chalan....“ Povedala po chvíli mlčania. „Myslím, že mi teraz presne vyčítaš z hlavy moju otázku.“ Usmiala som sa. „No...“ odmlčala sa. „Je podomnou.“ Vzápätí sa zvonivo rozosmiala. Ale pre mňa to nebolo veľmi smiešne. Vedela som, že klame. Presne som vedela, kto je to. Nebol to Andrej, bolo to len slabé postrčenie, či sa neodhalí. Ale bola neoblomná ako vlašský orech. "Ako myslíš." Dúfala som, že to mlčanie nevydrží a bude mi to nakoniec chcieť povedať. „Prečo ťa tak zaujíma do koho som zamilovaná a o kom mám svoje sny?“ Prehrabla si vlasy, ale potom sa opäť spamätala a schmatla oťaže. „Lebo ma nič nenapadá!" Zasmiala som sa, ale potom som sa opäť vrátila k "aktuálnej téme". „Aha, takže ty máš s ním sny!". Lil prevrátila očami. „To isté sa môžem opýtať aj ja teba.“ Povedala a triumfálne sa na mňa pozrela. Nechcela som, aby Lil videla, ako som sa začervenala a tak som radšej "veľmi horlivo tľapkala Chantla po krku". Cestička sa zrazu prudko zvažovala doprava. Stisla som ľavú holeň, jemne som pritiahla ľavú oťaž. Chantl zabočil doľava. "Má hnedé vlasy, nechodí do našej školy,..." začala som s pomôckami po dlhej chvíli ticha. Lily na Sanchezovi tiež zabočili doľava „Ahá, takže ho nepoznám, hej?“ Na tvári jej zostal triumfálny výraz. „Poznáš, a v tom je pes zakopaný." Povedala som a zasmiala som sa nad vlastnou zastaranou vetou. Prehrabla som si pravou rukou vlasy, ktoré mi vmetal do tváre vánok, ktorý náhle zosilnel. „Oooh.“ S porozumením kývla hlavou. „Chuan?“ Následne sa zasmiala. Chudák chlapec. Také mená naozaj neletia "Mnóó...niéé, si trochu vedľa." Uškrnula som sa ale vravela som pravdu. „No ták, veď to je jediný chalan, ktorého sme videli bez trička.“ Poznamenala a zachichotala sa. „Preboha Lily!" Skríkla som a škaredo som na ňu zagánila „Ty si myslíš, že ide len o to?“ „Nie,ale vypadáš ako človek,ktorému o to ide.“ Povedala drzo Lil „A navyše, tých tehličiek teda naozaj nemá veľa.“ Uškrnula som sa. „Ideme klusať?" Bez čakania na odpoveď som stisla holene a Chantl naklusal. Ale stále som mala v pláne zostať pri téme. "Mno hádaj ďalej."Lil taktiež Sana naklusala. „Takže...“ odmlčala sa a chvíľu bolo ukrutné ticho. „Erik?“ Následne si zahryzla do pery. Zúrivo som si začala obtierať pery o seba, akoby som mala na nich hrubú vrstvu rúžu, ktorú si musím rozotrieť. Už len pri pomyslení na jeho meno mi začali v bruchu poletovať motýle. Keď pôjdem na víkend k rodičom, poobzerám sa, či niekde doma nemáme sklenenú nádobu s uzáverom, dám si ju voperovať do brucha a potom ich dám lekárom pochytať dnu. Lilyn zvedavý pohľad ma neustále prenasledoval, bol ako lejzer, ktorý mi mal rozleptať hlavu. „Už nemusíš odpovedať.“ Som až taká čitateľná? Veď to bolo úplne jasné. Oveľa jasnejšie, akoby som povedala „hej“. Ešte stále sme klusali a ja som pravidelne vysadala v rytme Chantlových kopýt. „Si na rade.“ Pozrela som sa škodoradostne na Lily. „Kto povedal, že sa mi niekto páči?“ Opýtala sa a zároveň sa zasmiala. Z jej smiechu vyžarovala nekonečná nervozita. „Chceš nápovedu?“ Vyhŕklo z nej zrazu. „To čo je za otázku?“ Zarazila som sa. „Jasné že chcem!“ Šibalsky som sa na Lil usmiala. „No dobre... tak... orieškovohnedé oči a tiež nie je z našej školy.“ Mrmlala a mala som čo robiť, aby som jej rozumela. „No tak to je úžasná nápoveda!" Rozhodila som rukami, v ktorých som mala oťaže a Chantl hneď vystrelil hlavou dozadu. Hneď som mu ju sklonila. „Ty si mi tiež dala len hnedé vlasy!“ Povedala s úškrnom. „Tak daj trochu viaac" zasmiala som sa. „Napríklad, aký má štýl vlasov?" „Kohút.“ Zamrmlala. "Kohút. Aha." Vyprskla som smiechom. "Farba vlasov?" Naviedla som Chantla na bok lesnej cestičky, lebo išla okolo nejaká pani so zlatým retrívrom. Potom som ho spomalila do kroku zasadnutím do sedla a jemným zaklonením dozadu. Lily za mnou tiež Sana spomalila do kroku a keď sme obišli „ňuňuňu“ retrívra, opäť sa zaradila ku mne. „Hnedé.“ Prevrátila očami a potom dodala: „Rovno sa ma spýtaj na farbu očí tety jeho sesternice psa z tretieho kolena!“ Tak to bol gól. Obidve sme sa bláznivo rozosmiali. Ale potom som opäť zvážnela a ako obyčajne som začala: „hmmm....“ Snažila som sa spomenúť si na Lilyne pohľady, niečo, čo by mi napovedalo. „Mám to mám to mám to!" Vyhŕkla som nečakane a radostne som sa vrtela v sedle. „No čo?“ Kývla na mňa pobavene. „Mimochod.“om,Ver by ťa za toto riadne zpucovala.“ Narážala na moje zbesilé vrtenie sa v sedle. „David David David!“ „Fuj, čo si o mne myslíš?“ Zazrela na mňa Lily spod nadvihnutého obočia. Sklamane som klesla na sedlo. "Tak potom je tu len jedna možnosť..." Skúmavo som si prezrela Lily. Vychutnávala som si tú chvíľu napätia, ako moderátor, ktorý v Superstar vyhlasuje ľudí, čo dostali najmenej esemes hlasov. "Ef..... í.....el..... í..... pé" hláskovala som. Lily sa nadýchla, akoby chcela predniesť slávnostnú reč. Ale vtom si to akosi rozmyslela a iba sa uškrnula. „To je vlastne jedno, úplne jedno.“ Potichu zamrmlala. Uškrnula som sa. "Ináč, všimla si si, ako s nami tí chalani točia? Oni by mali byť unesení z nás, nie my z nich!" Pomaly sme z lesa vychádzali na lúku. „Máš pravdu.“ Ticho. „A kde je vlastne tá ich škola?“ Uprela na mňa svoj zvedavý zrak. „Na čo ti to je? Chceš tam Filipka chodiť spehovať?“ Naschvál som slovo „Filipka“ zdôraznila, aby som naň poukázala. „Nie.“ Odvrkla vážne ale vzápätí sa rozosmiala. „No to určite!" Vyprskla som. Vyšli sme na lúku. Okolo nás boli malé fliačiky topiaceho sa snehu a spod neho vystrkovali svoje nádherné kvety maličké snežienky. Pri pohľade na rovnú dlhú lúku vo mne stúpalo napätie. Zbesilé tryskovanie po lúke je niečo úplne iné, ako na parkúrovej dráhe. "Ideme si zacválať?" Pozrela som sa na Lily. „Áno! Áno! Áno! Áno!“ Začala sa veselo vrtieť v sedle a obidve sme naviedli svoje kone na začiatok vychodenej cestičky uprostred lúky. Ja som zasadla do sedla a jemne som sa zaklonila. Chantl okamžite zastavil. Áno, na toto reaguje ihneď. „Sú to preteky?“ Opýtala sa Lil. Zamyslela som sa. „Mnóó, éém...“ Chvíľu bolo ticho, no nakoniec som presvedčivo vyhlásila: „Nie. Vieš, chcem si len tak voľne zacválať, bez toho, aby som bola napätá, či vyhrám alebo nie. Som dosť súťaživá“ zasmiala som sa „a tak by to pre mňa veľa znamenalo.“ So smiechom som sa usmiala. Bolo to ako keby som sa spovedala na spovedi. „Tak dobre.“ Mykla plecami. „Vadí?" Opýtala som sa ustarostene. „Nie, som rada.“ Znova mykla plecami a usmiala sa. „Okej, takže na "ri" ideme ok?" Lil prikývla. Začala som pomaly odpočítavať. „Tri....šty....ri!" Rýchlo som popchla valacha holeňami aj sedom. Vykročil, hneď na to naklusal a o chvíľu nacválal. Užívala som si ten pocit, že mi vlasy vejú vo vetre. Bolo dosť chladno a vďaka tomu cvalu mi bolo ešte chladnejšie, ale nevšímala som si to. Chcela som zakričať. Zavýskať. Najprv mi to prišlo blbé ale neudržala som to a začala som výskať a smiať sa. Chantla zbesilý trysk vôbec neunavil. Mala som pocit, že je to preňho relax. Pustila som oťaže ale tak, aby nespadli dole a chytila som sa jeho dlhej čiernobielej hrivy. Onedlho sa k môjmu výskaniu pridala aj Lily. Výskali sme ako bláznivé a spoločne sme sa smiali. Lenže lúka nebola nijak extrémne dlhá a Chantlovo tempo bolo extrémne rýchle na to, aby sme mohli tryskovať aspoň o minútu dlhšie. Na konci lúky boli stromy. Jemne som Chantla spomalila do klusu a nakoniec sme krokom kráčali smerom k sadu. "To bola pecka!" Vyhŕkla som nadšene. „Musíme sem chodiť častejšie.“ Zasmiala sa Lil natešene no potom sa zarazila. „Takže teraz kam?“ Opýtala sa „nevinne“ „Ty si ma vôbec nepočúvala!" Povedala som vyčítavo. „Okolo toho sadu a tam je potom taká cestička, ktorá vedie do lesa a ten vedie späť do BaW." Vysvetľovala som. „Kto by si to všetko zapamätal?“ Obraňovala sa. Ja som len prevrátila a vzdychla som svoje zvyčajné "oh". S Chantlom sme robili veľký oblúk okolo sadu a mňa napadlo, že na našu "starú dobrú tému" sa nejak pozabudlo. Ale už som nemala náladu znova ju vyťahovať. "Ideš na tento víkend domov?" Opýtala som sa prezerajúc si sad. Vlastne som to tam vôbec nepoznala, na cestu som sa pýtala Veroniky. „Áno idem.“ Povedala. „Začína mi chýbať to, ako mi môj drahý braček trhá vlasy.“ Obe sme sa rozosmiali. „A ty?“ Opýtala sa ma. „Ja určite, síce mi to bude trvať aspoň hodinu a pol autobusom, ale už to bez Smartyho dlho nevydržím." Smutne som si spomenula na môjho mohutného nemeckého ovčiaka a na jeho "veselý výraz tváre" ktorým ma vítal vždy keď ma uvidel. „Aj keď rozmýšľam, že by som si ho vzala sebou na intrák. Veď vzadu je predsa ešte niekoľko voliér nie?" „Myslím že hej, ale riaditeľka tým nebude veľmi nadšená.“ Špekulovala Lily. Prevrátila som očami. „Sama hovorila, že si dozadu môžme doniesť psov. Ale vlastne ty si vtedy ešte na túto školu nechodila... vôbec sa to tam vzadu nepoužíva, takže neviem, či by tam bol šťastný. Ale cez víkend idem od rodičov za Chantlom, tam vezmem aj Smartyho." Naviedla som Chantla doľava na lesnú cestičku a nechala som ho po nej kráčať. „Nebude ti za Filipkom smutno?" Podpichla som ju. Lily si počas môjho dlhého a nudného monológu o voliérach za internátom kývala hlavou do rytmu toho jej úžasného speváka, ktorého som zo srdca nenávidela, a moja podpichovačná otázka prerušila jej rozjímanie. „Asi nie, a tebe za Erikom?“ Opýtala sa úplne kľudne. Nadýchla som sa. „Zistila som, že niekoho má.“ A je to vonku. Lil si zahryzla do pery. „Poznáš ju?“ „Hej..." začala som. Ale Lily to očividne nestačilo. Chcela sa dozvedieť viac. „Je z béčky, náš ročník. Je strašne falošná a fajčí ako... proste veľa fajčí." Zasmiala som sa, no potom som znova zvážnela. „Má tri kamošky, ktoré za ňou chodia ako jej chvosty, pripomína mi to tie filmy, v ktorých majú blondínky dve kamarátky, čo sa za nimi ťahajú úplne všade." Znova som sa zasmiala. „Tiež ju nenávidím.“ Neprítomne som prikývla. Chvíľu bolo úplné ticho, až kým sa Lily z ničoho nič nezasmiala. "Čo sa smeješ, to je vážna vec." Zasmiala som sa aj ja. "Som síce nechápavá, ale myslím, že to, prečo ju tak všetci milujú, nechápeš aj ty." Usmiala som sa nad predstavou, že predsa len aj iní ľudia nechápu niečo, čo nechápem aj ja. „Tiež tomu nechápem.“ Zamyslene pokrútila hlavou. Zrazu som sa zarazila. „Zdá sa mi to alebo aj ty počuješ mňaukanie?" Opýtala som sa a valacha som zastavila, aby ma nerušili jeho kroky. Započúvala som sa do ticha lesa, ale naozaj sa v ňom ozývalo tenučké mňaukanie malého mačiatka.
„Áno, počujem mňaukanie. Je veľmi nezvyklé keď niečo v okolí mňauká.“ Podotkla ironicky a taktiež zastavila Sana. Ja som bez váhania zoskočila z Chantla a podišla som k miestu, odkiaľ sa mňaukanie ozývalo. Nikde nič. Zdvihla som hlavu. Na vysokom strome ustrašene mňaukalo maličké mačiatko. „Jejda ty si zlatučk...á. Zlatučká." Usmiala som sa. „Poď Lil, musíme ju dať dole, dám ti stupáka." Zavolala som na šestnásť ročné dievča sediace na hnedom valachovi. „Idem!“ Zakričala a zoskočila zo sedla. „Tak, aký máme problém?“ Ani som nemusela odpovedať, pretože sa pozrela do koruny stromu a hneď sa začala nad mačiatko rozplývať. „Bože ty si zlatučkáá.“ Potom na mňa kývla, aby som jej dala stupáka. Skrížila som si prsty na rukách a podložila som ich k Lily. Stúpila mi na ruky nohou a vyškriabala sa na strom. „Kriste pane, schudni moja." Zasmiala som sa pod ťažkou váhou jej nohy. Ruky som si utrela do snehu. „Chcela by som vedieť, koľko máš ty.“ Prevrátila očami a vzala si ustráchané mačiatko do rúk. „Možno viac, ale vidíš ten biceps?“ Napla som svaly a zasmiala som sa. Znova prevrátila očami. Čo iné som mohla čakať? Proste závidela, v jej očiach sa zračila čistá závisť S mačiatkom v ruke pomaly zliezala zo stromu. Keď bola dole a podávala mi ju, ruky mala celé červené. Opatrne som si vzala malé čierne mačiatko do rúk. Bála som sa, že niečomu takému malému a jemnému svojimi rukami ublížim. „Ty si taká nádherná. Ako ťa mohol niekto len tak odhodiť?" Poznamenala som smutne. Vzápätí som uprela zrak na Lily. „Ako ju budeme volať?“ „Ja mačiatkam dávať mená neviem.“ Poznamenala a pokrčila plecami. „Oh.“ Vzdychla som. „Tak ju budeme volať Ňuňu.“ Následne som vyprskla smiechom. „Ňuňu?! Si v poriadku?“ Odmlčala sa. „Síce to nedáva zmysel, ale páči sa mi to.“ Skonštatovala so smiechom. „Preboha veď to bol len žart!" Zasmiala som sa. „Ale mohla by to byť len jej prezývka, inak by sa volala...“chvíľu bolo úplné ticho „Coal!" Vyhŕkla som. „Tak Coal.“ Prevrátila očami a znova sa zasmiala. „Áno, to je po anglicky uhlie, ak by si náhodou nevedela." Podpichla som ju. Začínala mi byť poriadna zima. „Nepôjdeme už?" Opýtala som sa, pričom som podupkávala nohami. „Poďme.“ Kráčali sme k našim „verným odparkovaným koňom“ a Lil sa cestou opýtala. „Kam ju dáme?“ Ani chvíľu som neváhala. „K nám do izby!" Vyhlásila som pohotovo. „Zbláznila si sa?! Chceš aby nás riaditeľka vyhodila?!“ Opýtala sa pochybovačne a prepichovala ma pohľadom. „Veď to nemusí zistiť." Prevrátila som očami. „A kde chceš zobrať jedlo?“ Pokračovala so svojimi zvedavými otázkami. „V chovateľských?" Odpovedala som jej protiotázkou. „Dobre.“ Pripustila. „To je všetko? Koniec otázok?" Opýtala som sa prekvapene a vyšvihla som sa do sedla. Bolo to dosť náročné, keď som v jednej ruke držala Coal, ale nakoniec som sa tam ako-tak vyškriabala. „Oh, mám ešte jednu!“ Vyhŕkla s chichotom, keď som sa vyšvihla do sedla. Prevrátila som očami a vzdychla som. „Tak spusť.“ „Kde bude chodiť na záchod?!“ Venovala mi dlhý víťazoslávny úškrn. Ticho. Ticho. Bolo počuť len ticho. A vlastne ešte šum tých zopár malých hnedých listov, ktoré na jeseň neopadali. "Eh, mnooo...cez deň, keď budeme v škole ju zavrieme do kúpeľne, ktorú celú podložíme novinami." Zasmiala som sa. Chytrá Cerys vždy vymyslí rýchlo a efektívne niečo užitočné. „Dobre už som ticho.“ Obranne zdvihla ruky ale potom ich zas položila, chytila Sanchezove oťaže a popchla ho do kroku. Taktiež som stisla holene a Chantl vykročil. Coal som si položila pred seba na hrušku a chytila som si oťaže do jednej ruky. Ešteže pred tým som jazdila western, aj keď Chantl bol z toho úplne mimo. To nádherné ticho bolo také ukľudňujúce. Jediné, na čo som sa teraz chcela sústrediť, bol zvuk Chantlových krokov a príjemné hojdanie jeho chrbta. Ale namiesto toho som sa sústredila na to, ako to bude s Coal. „Mohli by sme ju volať aj Ocean.“ Ozvala som sa po chvíli ticha. „Ocean? Prečo Ocean?“ Opýtala sa zvedavo Lil a nadvihla obočie. „Kvôli jej nádherným modrým očiam." Usmiala som sa a zadívala som sa mačiatku do očí. Boli modré ako samotný Tichý oceán (aj keď myslím, že to vlastne je jedno, pretože aj Indický či Antlantický sú predsa modré, či? ). „Ty máš ale hlbokomyselné myšlienky, tak sa rozhodni, Coal alebo Ocean ty angličtinárka.“ Zasmiala som sa nad jej prívlastkom. Angličtinárka? To rozhodne nie, ale Coal je rozhodne lepšie ako Uhlík „Coal for Ocean" Zasmiala som sa. Potom som však sklonila hlavu k mačiatku: „Čo len s tebou urobíme?" Vzdychla som si. „Uhlie pre oceán?“ Opýtala sa Lil zarazene. „Uhlie z oceána ty vypálený delobuch." Áno, naša Lilynka nielenže bola delobuch, ale tentoraz ešte aj vypálený „To je jedno.“ Prevrátila očami a rozosmiala sa. Chvíľu sme len tak potichu kráčali, až kým som sa znova neozvala: „A vlastne kto si vezme Coal na víkend?" Ani som nenechala Lily odpovedať. „Rozhodne ja, nenechám ju na pospas tvojmu bratovi.“ Zasmiala som sa, ale myslela som to vážne. „Okej, zober si ju ty.“ Povedala. Blížili sme sa k BaW. Zbytok cesty sme ohovárali naše namyslené a falošné spolužiačky a smiali sme sa. S Lily sa dalo výborne odreagovať a zabudnúť na všetko.

Keď sme sa s koňmi vrátili do areálu Black and White, bolo už šero.