Článek Drezura
Komentáře k článku: Drezura
cerys (áno, pod vlastným menom!)+ chantl: VÝJIŽĎKA
Vykročili sme smerom do lesa. „Nahoď tému.“ Začala. Otočila som sa smerom k nej a skúmavo som si ju obzrela. „Hmmm... ako sa to vyvíja s Andrejom?" Keď som zbadala jej nesúhlasný pohľad, hneď som dodala. "Netvár sa tak, videla som tie vaše pohľady." Uškrnula som sa a svoju pozornosť som znova venovala ceste pred sebou. Nasala som studený jarný vzduch a rozpustila som si vlasy. Milovala som ten pocit. Pocit voľnosti. Nech si ho užijú aj moje vlasy 
„Naše pohľady? Jeho pohľady!“ Povedala trochu urazene a následne si taktiež rozpustila vlasy. ha, ha, ha... vtipné...." uškrnula som sa. "Tak, keď sa ti nepáči, kto sa ti teraz páči? V škole toho nie je veľmi na výber. Alebo?" Podrobila som svoju hnedovlasú kamarátku skúmavému pohľadu a znova som sa otočila na cestu pred sebou. „No, je tu jeden chalan....“ Povedala po chvíli mlčania. „Myslím, že mi teraz presne vyčítaš z hlavy moju otázku.“ Usmiala som sa. „No...“ odmlčala sa. „Je podomnou.“ Vzápätí sa zvonivo rozosmiala. Ale pre mňa to nebolo veľmi smiešne. Vedela som, že klame. Presne som vedela, kto je to. Nebol to Andrej, bolo to len slabé postrčenie, či sa neodhalí. Ale bola neoblomná ako vlašský orech. "Ako myslíš." Dúfala som, že to mlčanie nevydrží a bude mi to nakoniec chcieť povedať. „Prečo ťa tak zaujíma do koho som zamilovaná a o kom mám svoje sny?“ Prehrabla si vlasy, ale potom sa opäť spamätala a schmatla oťaže. „Lebo ma nič nenapadá!" Zasmiala som sa, ale potom som sa opäť vrátila k "aktuálnej téme". „Aha, takže ty máš s ním sny!". Lil prevrátila očami. „To isté sa môžem opýtať aj ja teba.“ Povedala a triumfálne sa na mňa pozrela. Nechcela som, aby Lil videla, ako som sa začervenala a tak som radšej "veľmi horlivo tľapkala Chantla po krku". Cestička sa zrazu prudko zvažovala doprava. Stisla som ľavú holeň, jemne som pritiahla ľavú oťaž. Chantl zabočil doľava. "Má hnedé vlasy, nechodí do našej školy,..." začala som s pomôckami po dlhej chvíli ticha. Lily na Sanchezovi tiež zabočili doľava „Ahá, takže ho nepoznám, hej?“ Na tvári jej zostal triumfálny výraz. „Poznáš, a v tom je pes zakopaný." Povedala som a zasmiala som sa nad vlastnou zastaranou vetou. Prehrabla som si pravou rukou vlasy, ktoré mi vmetal do tváre vánok, ktorý náhle zosilnel. „Oooh.“ S porozumením kývla hlavou. „Chuan?“ Následne sa zasmiala. Chudák chlapec. Také mená naozaj neletia "Mnóó...niéé, si trochu vedľa." Uškrnula som sa ale vravela som pravdu. „No ták, veď to je jediný chalan, ktorého sme videli bez trička.“ Poznamenala a zachichotala sa. „Preboha Lily!" Skríkla som a škaredo som na ňu zagánila „Ty si myslíš, že ide len o to?“ „Nie,ale vypadáš ako človek,ktorému o to ide.“ Povedala drzo Lil „A navyše, tých tehličiek teda naozaj nemá veľa.“ Uškrnula som sa. „Ideme klusať?" Bez čakania na odpoveď som stisla holene a Chantl naklusal. Ale stále som mala v pláne zostať pri téme. "Mno hádaj ďalej."Lil taktiež Sana naklusala. „Takže...“ odmlčala sa a chvíľu bolo ukrutné ticho. „Erik?“ Následne si zahryzla do pery. Zúrivo som si začala obtierať pery o seba, akoby som mala na nich hrubú vrstvu rúžu, ktorú si musím rozotrieť. Už len pri pomyslení na jeho meno mi začali v bruchu poletovať motýle. Keď pôjdem na víkend k rodičom, poobzerám sa, či niekde doma nemáme sklenenú nádobu s uzáverom, dám si ju voperovať do brucha a potom ich dám lekárom pochytať dnu. Lilyn zvedavý pohľad ma neustále prenasledoval, bol ako lejzer, ktorý mi mal rozleptať hlavu. „Už nemusíš odpovedať.“ Som až taká čitateľná? Veď to bolo úplne jasné. Oveľa jasnejšie, akoby som povedala „hej“. Ešte stále sme klusali a ja som pravidelne vysadala v rytme Chantlových kopýt. „Si na rade.“ Pozrela som sa škodoradostne na Lily. „Kto povedal, že sa mi niekto páči?“ Opýtala sa a zároveň sa zasmiala. Z jej smiechu vyžarovala nekonečná nervozita. „Chceš nápovedu?“ Vyhŕklo z nej zrazu. „To čo je za otázku?“ Zarazila som sa. „Jasné že chcem!“ Šibalsky som sa na Lil usmiala. „No dobre... tak... orieškovohnedé oči a tiež nie je z našej školy.“ Mrmlala a mala som čo robiť, aby som jej rozumela. „No tak to je úžasná nápoveda!" Rozhodila som rukami, v ktorých som mala oťaže a Chantl hneď vystrelil hlavou dozadu. Hneď som mu ju sklonila. „Ty si mi tiež dala len hnedé vlasy!“ Povedala s úškrnom. „Tak daj trochu viaac" zasmiala som sa. „Napríklad, aký má štýl vlasov?" „Kohút.“ Zamrmlala. "Kohút. Aha." Vyprskla som smiechom. "Farba vlasov?" Naviedla som Chantla na bok lesnej cestičky, lebo išla okolo nejaká pani so zlatým retrívrom. Potom som ho spomalila do kroku zasadnutím do sedla a jemným zaklonením dozadu. Lily za mnou tiež Sana spomalila do kroku a keď sme obišli „ňuňuňu“ retrívra, opäť sa zaradila ku mne. „Hnedé.“ Prevrátila očami a potom dodala: „Rovno sa ma spýtaj na farbu očí tety jeho sesternice psa z tretieho kolena!“ Tak to bol gól. Obidve sme sa bláznivo rozosmiali. Ale potom som opäť zvážnela a ako obyčajne som začala: „hmmm....“ Snažila som sa spomenúť si na Lilyne pohľady, niečo, čo by mi napovedalo. „Mám to mám to mám to!" Vyhŕkla som nečakane a radostne som sa vrtela v sedle. „No čo?“ Kývla na mňa pobavene. „Mimochod.“om,Ver by ťa za toto riadne zpucovala.“ Narážala na moje zbesilé vrtenie sa v sedle. „David David David!“ „Fuj, čo si o mne myslíš?“ Zazrela na mňa Lily spod nadvihnutého obočia. Sklamane som klesla na sedlo. "Tak potom je tu len jedna možnosť..." Skúmavo som si prezrela Lily. Vychutnávala som si tú chvíľu napätia, ako moderátor, ktorý v Superstar vyhlasuje ľudí, čo dostali najmenej esemes hlasov. "Ef..... í.....el..... í..... pé" hláskovala som. Lily sa nadýchla, akoby chcela predniesť slávnostnú reč. Ale vtom si to akosi rozmyslela a iba sa uškrnula. „To je vlastne jedno, úplne jedno.“ Potichu zamrmlala. Uškrnula som sa. "Ináč, všimla si si, ako s nami tí chalani točia? Oni by mali byť unesení z nás, nie my z nich!" Pomaly sme z lesa vychádzali na lúku. „Máš pravdu.“ Ticho. „A kde je vlastne tá ich škola?“ Uprela na mňa svoj zvedavý zrak. „Na čo ti to je? Chceš tam Filipka chodiť spehovať?“ Naschvál som slovo „Filipka“ zdôraznila, aby som naň poukázala. „Nie.“ Odvrkla vážne ale vzápätí sa rozosmiala. „No to určite!" Vyprskla som. Vyšli sme na lúku. Okolo nás boli malé fliačiky topiaceho sa snehu a spod neho vystrkovali svoje nádherné kvety maličké snežienky. Pri pohľade na rovnú dlhú lúku vo mne stúpalo napätie. Zbesilé tryskovanie po lúke je niečo úplne iné, ako na parkúrovej dráhe. "Ideme si zacválať?" Pozrela som sa na Lily. „Áno! Áno! Áno! Áno!“ Začala sa veselo vrtieť v sedle a obidve sme naviedli svoje kone na začiatok vychodenej cestičky uprostred lúky. Ja som zasadla do sedla a jemne som sa zaklonila. Chantl okamžite zastavil. Áno, na toto reaguje ihneď. „Sú to preteky?“ Opýtala sa Lil. Zamyslela som sa. „Mnóó, éém...“ Chvíľu bolo ticho, no nakoniec som presvedčivo vyhlásila: „Nie. Vieš, chcem si len tak voľne zacválať, bez toho, aby som bola napätá, či vyhrám alebo nie. Som dosť súťaživá“ zasmiala som sa „a tak by to pre mňa veľa znamenalo.“ So smiechom som sa usmiala. Bolo to ako keby som sa spovedala na spovedi. „Tak dobre.“ Mykla plecami. „Vadí?" Opýtala som sa ustarostene. „Nie, som rada.“ Znova mykla plecami a usmiala sa. „Okej, takže na "ri" ideme ok?" Lil prikývla. Začala som pomaly odpočítavať. „Tri....šty....ri!" Rýchlo som popchla valacha holeňami aj sedom. Vykročil, hneď na to naklusal a o chvíľu nacválal. Užívala som si ten pocit, že mi vlasy vejú vo vetre. Bolo dosť chladno a vďaka tomu cvalu mi bolo ešte chladnejšie, ale nevšímala som si to. Chcela som zakričať. Zavýskať. Najprv mi to prišlo blbé ale neudržala som to a začala som výskať a smiať sa. Chantla zbesilý trysk vôbec neunavil. Mala som pocit, že je to preňho relax. Pustila som oťaže ale tak, aby nespadli dole a chytila som sa jeho dlhej čiernobielej hrivy. Onedlho sa k môjmu výskaniu pridala aj Lily. Výskali sme ako bláznivé a spoločne sme sa smiali. Lenže lúka nebola nijak extrémne dlhá a Chantlovo tempo bolo extrémne rýchle na to, aby sme mohli tryskovať aspoň o minútu dlhšie. Na konci lúky boli stromy. Jemne som Chantla spomalila do klusu a nakoniec sme krokom kráčali smerom k sadu. "To bola pecka!" Vyhŕkla som nadšene. „Musíme sem chodiť častejšie.“ Zasmiala sa Lil natešene no potom sa zarazila. „Takže teraz kam?“ Opýtala sa „nevinne“ „Ty si ma vôbec nepočúvala!" Povedala som vyčítavo. „Okolo toho sadu a tam je potom taká cestička, ktorá vedie do lesa a ten vedie späť do BaW." Vysvetľovala som. „Kto by si to všetko zapamätal?“ Obraňovala sa. Ja som len prevrátila a vzdychla som svoje zvyčajné "oh". S Chantlom sme robili veľký oblúk okolo sadu a mňa napadlo, že na našu "starú dobrú tému" sa nejak pozabudlo. Ale už som nemala náladu znova ju vyťahovať. "Ideš na tento víkend domov?" Opýtala som sa prezerajúc si sad. Vlastne som to tam vôbec nepoznala, na cestu som sa pýtala Veroniky. „Áno idem.“ Povedala. „Začína mi chýbať to, ako mi môj drahý braček trhá vlasy.“ Obe sme sa rozosmiali. „A ty?“ Opýtala sa ma. „Ja určite, síce mi to bude trvať aspoň hodinu a pol autobusom, ale už to bez Smartyho dlho nevydržím." Smutne som si spomenula na môjho mohutného nemeckého ovčiaka a na jeho "veselý výraz tváre" ktorým ma vítal vždy keď ma uvidel. „Aj keď rozmýšľam, že by som si ho vzala sebou na intrák. Veď vzadu je predsa ešte niekoľko voliér nie?" „Myslím že hej, ale riaditeľka tým nebude veľmi nadšená.“ Špekulovala Lily. Prevrátila som očami. „Sama hovorila, že si dozadu môžme doniesť psov. Ale vlastne ty si vtedy ešte na túto školu nechodila... vôbec sa to tam vzadu nepoužíva, takže neviem, či by tam bol šťastný. Ale cez víkend idem od rodičov za Chantlom, tam vezmem aj Smartyho." Naviedla som Chantla doľava na lesnú cestičku a nechala som ho po nej kráčať. „Nebude ti za Filipkom smutno?" Podpichla som ju. Lily si počas môjho dlhého a nudného monológu o voliérach za internátom kývala hlavou do rytmu toho jej úžasného speváka, ktorého som zo srdca nenávidela, a moja podpichovačná otázka prerušila jej rozjímanie. „Asi nie, a tebe za Erikom?“ Opýtala sa úplne kľudne. Nadýchla som sa. „Zistila som, že niekoho má.“ A je to vonku. Lil si zahryzla do pery. „Poznáš ju?“ „Hej..." začala som. Ale Lily to očividne nestačilo. Chcela sa dozvedieť viac. „Je z béčky, náš ročník. Je strašne falošná a fajčí ako... proste veľa fajčí." Zasmiala som sa, no potom som znova zvážnela. „Má tri kamošky, ktoré za ňou chodia ako jej chvosty, pripomína mi to tie filmy, v ktorých majú blondínky dve kamarátky, čo sa za nimi ťahajú úplne všade." Znova som sa zasmiala. „Tiež ju nenávidím.“ Neprítomne som prikývla. Chvíľu bolo úplné ticho, až kým sa Lily z ničoho nič nezasmiala. "Čo sa smeješ, to je vážna vec." Zasmiala som sa aj ja. "Som síce nechápavá, ale myslím, že to, prečo ju tak všetci milujú, nechápeš aj ty." Usmiala som sa nad predstavou, že predsa len aj iní ľudia nechápu niečo, čo nechápem aj ja. „Tiež tomu nechápem.“ Zamyslene pokrútila hlavou. Zrazu som sa zarazila. „Zdá sa mi to alebo aj ty počuješ mňaukanie?" Opýtala som sa a valacha som zastavila, aby ma nerušili jeho kroky. Započúvala som sa do ticha lesa, ale naozaj sa v ňom ozývalo tenučké mňaukanie malého mačiatka.
„Áno, počujem mňaukanie. Je veľmi nezvyklé keď niečo v okolí mňauká.“ Podotkla ironicky a taktiež zastavila Sana. Ja som bez váhania zoskočila z Chantla a podišla som k miestu, odkiaľ sa mňaukanie ozývalo. Nikde nič. Zdvihla som hlavu. Na vysokom strome ustrašene mňaukalo maličké mačiatko. „Jejda ty si zlatučk...á. Zlatučká." Usmiala som sa. „Poď Lil, musíme ju dať dole, dám ti stupáka." Zavolala som na šestnásť ročné dievča sediace na hnedom valachovi. „Idem!“ Zakričala a zoskočila zo sedla. „Tak, aký máme problém?“ Ani som nemusela odpovedať, pretože sa pozrela do koruny stromu a hneď sa začala nad mačiatko rozplývať. „Bože ty si zlatučkáá.“ Potom na mňa kývla, aby som jej dala stupáka. Skrížila som si prsty na rukách a podložila som ich k Lily. Stúpila mi na ruky nohou a vyškriabala sa na strom. „Kriste pane, schudni moja." Zasmiala som sa pod ťažkou váhou jej nohy. Ruky som si utrela do snehu. „Chcela by som vedieť, koľko máš ty.“ Prevrátila očami a vzala si ustráchané mačiatko do rúk. „Možno viac, ale vidíš ten biceps?“ Napla som svaly a zasmiala som sa. Znova prevrátila očami. Čo iné som mohla čakať? Proste závidela, v jej očiach sa zračila čistá závisť S mačiatkom v ruke pomaly zliezala zo stromu. Keď bola dole a podávala mi ju, ruky mala celé červené. Opatrne som si vzala malé čierne mačiatko do rúk. Bála som sa, že niečomu takému malému a jemnému svojimi rukami ublížim. „Ty si taká nádherná. Ako ťa mohol niekto len tak odhodiť?" Poznamenala som smutne. Vzápätí som uprela zrak na Lily. „Ako ju budeme volať?“ „Ja mačiatkam dávať mená neviem.“ Poznamenala a pokrčila plecami. „Oh.“ Vzdychla som. „Tak ju budeme volať Ňuňu.“ Následne som vyprskla smiechom. „Ňuňu?! Si v poriadku?“ Odmlčala sa. „Síce to nedáva zmysel, ale páči sa mi to.“ Skonštatovala so smiechom. „Preboha veď to bol len žart!" Zasmiala som sa. „Ale mohla by to byť len jej prezývka, inak by sa volala...“chvíľu bolo úplné ticho „Coal!" Vyhŕkla som. „Tak Coal.“ Prevrátila očami a znova sa zasmiala. „Áno, to je po anglicky uhlie, ak by si náhodou nevedela." Podpichla som ju. Začínala mi byť poriadna zima. „Nepôjdeme už?" Opýtala som sa, pričom som podupkávala nohami. „Poďme.“ Kráčali sme k našim „verným odparkovaným koňom“ a Lil sa cestou opýtala. „Kam ju dáme?“ Ani chvíľu som neváhala. „K nám do izby!" Vyhlásila som pohotovo. „Zbláznila si sa?! Chceš aby nás riaditeľka vyhodila?!“ Opýtala sa pochybovačne a prepichovala ma pohľadom. „Veď to nemusí zistiť." Prevrátila som očami. „A kde chceš zobrať jedlo?“ Pokračovala so svojimi zvedavými otázkami. „V chovateľských?" Odpovedala som jej protiotázkou. „Dobre.“ Pripustila. „To je všetko? Koniec otázok?" Opýtala som sa prekvapene a vyšvihla som sa do sedla. Bolo to dosť náročné, keď som v jednej ruke držala Coal, ale nakoniec som sa tam ako-tak vyškriabala. „Oh, mám ešte jednu!“ Vyhŕkla s chichotom, keď som sa vyšvihla do sedla. Prevrátila som očami a vzdychla som. „Tak spusť.“ „Kde bude chodiť na záchod?!“ Venovala mi dlhý víťazoslávny úškrn. Ticho. Ticho. Bolo počuť len ticho. A vlastne ešte šum tých zopár malých hnedých listov, ktoré na jeseň neopadali. "Eh, mnooo...cez deň, keď budeme v škole ju zavrieme do kúpeľne, ktorú celú podložíme novinami." Zasmiala som sa. Chytrá Cerys vždy vymyslí rýchlo a efektívne niečo užitočné. „Dobre už som ticho.“ Obranne zdvihla ruky ale potom ich zas položila, chytila Sanchezove oťaže a popchla ho do kroku. Taktiež som stisla holene a Chantl vykročil. Coal som si položila pred seba na hrušku a chytila som si oťaže do jednej ruky. Ešteže pred tým som jazdila western, aj keď Chantl bol z toho úplne mimo. To nádherné ticho bolo také ukľudňujúce. Jediné, na čo som sa teraz chcela sústrediť, bol zvuk Chantlových krokov a príjemné hojdanie jeho chrbta. Ale namiesto toho som sa sústredila na to, ako to bude s Coal. „Mohli by sme ju volať aj Ocean.“ Ozvala som sa po chvíli ticha. „Ocean? Prečo Ocean?“ Opýtala sa zvedavo Lil a nadvihla obočie. „Kvôli jej nádherným modrým očiam." Usmiala som sa a zadívala som sa mačiatku do očí. Boli modré ako samotný Tichý oceán (aj keď myslím, že to vlastne je jedno, pretože aj Indický či Antlantický sú predsa modré, či? ). „Ty máš ale hlbokomyselné myšlienky, tak sa rozhodni, Coal alebo Ocean ty angličtinárka.“ Zasmiala som sa nad jej prívlastkom. Angličtinárka? To rozhodne nie, ale Coal je rozhodne lepšie ako Uhlík „Coal for Ocean" Zasmiala som sa. Potom som však sklonila hlavu k mačiatku: „Čo len s tebou urobíme?" Vzdychla som si. „Uhlie pre oceán?“ Opýtala sa Lil zarazene. „Uhlie z oceána ty vypálený delobuch." Áno, naša Lilynka nielenže bola delobuch, ale tentoraz ešte aj vypálený „To je jedno.“ Prevrátila očami a rozosmiala sa. Chvíľu sme len tak potichu kráčali, až kým som sa znova neozvala: „A vlastne kto si vezme Coal na víkend?" Ani som nenechala Lily odpovedať. „Rozhodne ja, nenechám ju na pospas tvojmu bratovi.“ Zasmiala som sa, ale myslela som to vážne. „Okej, zober si ju ty.“ Povedala. Blížili sme sa k BaW. Zbytok cesty sme ohovárali naše namyslené a falošné spolužiačky a smiali sme sa. S Lily sa dalo výborne odreagovať a zabudnúť na všetko.
Keď sme sa s koňmi vrátili do areálu Black and White, bolo už šero.
lily lelsová a sanchez: VYJÍŽĎKA
„Dobre“ súhlasila som,akoby sa nič nestalo. Dala som Sanovi pobiedku ku kroku a nasala vzduch jari. Užívala som si jazdu. „Nahoď tému“ zasmiala som sa,na chvíľu na ňu pozrela a potom sa sústredila späť na cestu. Cerys si ma začala obzerať a nakoniec prehovorila. „Hmmm... ako sa to vyvíja s Andrejom?" nahodila som na ňu nesúhlasný pohľad. O čom to trepe? "Netvár sa tak, videla som tie vaše pohľady." uškrnula sa a venovala sa opäť ceste. Začala som sa obraňovať. „Naše? Jeho pohľady!“ zamrmrala som a následne si rozpustila vlasy,ktoré sa mi rozkotúľali do vyše polovice chrbta. Nemohla som sa dočkať cvalu,kedy mi budú viať vo vetre. Spomenula som si na Andreja,ktorý má zvyk sa na mňa pozerať celú hodinu a ja mu mám chuť hodiť do hlavy kameň a následne do nej kopnúť. "ha, ha, ha... vtipné...." zas sa uškrnula. Čo to stále robí? "Tak, keď sa ti nepáči, kto sa ti teraz páči? V škole toho nie je veľmi na výber. Alebo?" Zamyslela som sa a opäť prehovorila. „No... je tu jeden chlapec...“ uškrnula som sa. Bola som si istá,že Ceryska bude vyzvedať kto to je a odpoveď ju prekvapí. "Hmm... myslím, že mi teraz vyčítaš z hlavy moju otázku." usmiala sa. Mala som ju v sieti. „No...“ usmiala som sa aby to vypadalo presvedčivo „Je podomnou“ povedala som vážne a potľapkala Sancheza. Už som to nevydržala a bláznivo sa rozosmiala. Čakala som,že z blondýnky výjde viac ako „Ako myslíš“ Pozrela som sa na ňu „Prečo ťa tak zaujíma do koho som zamilovaná a o kom mám svoje sny?“ zasmiala som sa a rukou si prehrabla svetlohnedé vlasy,načo som hneď schytila naspäť uzdu,nechcem tu nejaké konské havárie. „Lebo ma nič nenapadá!“ zasmiala sa a pokrútila som hlavou. No potom nanešťastie začala rozoberať tému:Koho Lily ľúbi? „Aha,takže máš s ním sny!“ Prevrátila som očami. Nemohla som uveriť,že chce rozoberať TOTO. Teraz bol však môj ťah. „To isté sa môžem opýtať aj ja na teba“ pozrela som sa na ňu triumfálne. Pred nami bola ostrá ľavá zatáčka, tak som so Sanom zabočila doľava. „Má hnedé vlasy, nechodí do našej školy,..." začala. Proste som sa musela uškrnúť. „Aháá... Takže ho nepoznám,hej?“uisťovala som sa a horlivo chcela ďalšie informácie. Dosť ma to zaujímalo,aj keď neviem prečo. „Poznáš,a v tom je pes zakopaný“ prezradila mi. „Oooh...“s porozumením som prikývla hlavou. Teraz bolo na rade meno. „Chuan?“ zasmiala som sa nad tým menom,nebolo pre mňa obyčajné... „Mnóó...niéé, si trochu vedľa“ uškrnula sa. „No ták,to je jediný chalan ktorého sme videli už aj bez trička“zachichotala som sa nad spomienkou. "Preboha Lily!"skríkla na mňa a škaredo sa na mňa pozrela. "Ty si myslíš, že ide len o to? A navyše, tých tehličiek teda naozaj nemá veľa." uškrnula sa. „No,ale vypadáš ako človek ktorému o to ide“ Naozaj ich nemal veľa,ale to je predsa jedno. Cerys sa ma opýtala,či ideme klusať čomu som vôbec nepochopila keďže hneď na to Chantla naklusala,tak som urobila to isté so Sanom. „Takže...“zamyslela som sa. Napadalo ma veľa mien,ale nemohli byť v našej škole a museli mať hnedé vlasy „Erik?“zakusla som si do pery. Bola ticho,stále si šúlala pery a videla som že má práve teraz „bohatý vnútorný život“. Rozhodla som sa ušetriť ju. „Nemusíš odpovedať“ Všetko mi bolo jasné a nepotrebovala som vedieť viac. A teraz pravdepodobne následovalo vyznanie mojej lásky,ktorá vlastne existovala. Žalúdok som mala niekde v krku,len pri pomyslení na to,že by som to niekto vedel. „Si na rade“ pozrela sa na mňa škodoradostne. „Kto povedal,že som?“zasmiala som sa a kusla si zvnútra líca. Niečo mi hovorilo,že jej to mám povedať. „Chceš nápovedu?“vyletelo zo mňa a vedela som,aká odpoveď nasleduje. „To čo je za otázku? Jasné že chcem!“ usmiala sa. Hlasno som si vydýchla. „Dobre“zamrmrala som. „Orieškové oči... A tiež nieje z našej školy“ toto som tiež mrmrala. Nehodlala som jej (zatiaľ) povedať,že sú najlepší kamaráti. Síce to vôbec neprekážalo ale to by uhádla hneď z fleku. „No tak to je úžasná nápoveda!" rozhodila rukami. „Ty si mi tiež dala len hnedé vlasy“ povedala som jej s úškrnom. Takže to teraz neuhádne... výborne. Začala škemrať viac. „Aký má štýl vlasov?“ „Kohút“ kusla som si do pery,keď som si spomenula na jeho dokonalé do hora upravené vlasy. „Kohút. Aha“ vyprskla smiechom. „Farba vlasov?“ ZAS chcela vedieť viacej. „Hnedé“ prevrátila som očami. „Rovno sa ma spýtaj na farbu očí tety jeho sesternice psa z tretieho kolena!“ vyprskla som na ňu a obidve sme sa začali bláznivo smiať. S pohľadom ktorý hovoril "ňuňuňuňuňu" som sa pozrela na psíka,ktorý bol plemenom zlatý retríver,s nejakou pani čo ho mala na vodítku a spomalila Sana tak isto ako Cerys. O chvíľu začala vykrikovať,že už na to prišla. „No čo?“ pobavene som krútila hlavou. „Mimochodom,Ver by ťa za toto riadne spucovala“ poznamenala som a dúfala,že sa tam nezrúti zo sedla. „David! David! David!“ zvolala 3 krát a mňa takmer naplo. „Fuj,čo si o mne myslíš?“ zazrela som na ňu škaredo s nadvihnutým obočím. Po tomto sa usadila na sedlo,no potom zas prehovorila „Potom je tu ešte jedna možnosť...“ "ef, í, el, í, pé" vyhláskovala mi,asi aby si poriadne užila pocit víťazstva. Teraz momentálne som ju mala chuť za to uškrtiť. Červeň mi stúpala do líc a môj žalúdok robil saltá pri predstave na neho. „To je jedno“ zamrmrala som a pravdepodobne celá červená ako paprika. "Ináč, všimla si si, ako s nami tí chalani točia? Oni by mali byť unesení z nás, nie my z nich!" z lesa sme už vyšli na lúku. „Máš pravdu“ to dievča už asi po tretí krát povedalo niečo,čo dávalo zmysel a chápala som tomu. Dáme jej nobelovku! „A kde je vlastne tá ich škola?“ zazrela som na ňu,a dúfala že to vie. „Na čo ti to je? Chceš tam Filipka chodiť spehovať?“ jeho meno zvýraznila a ja som prižmúrila oči. Naozaj Cerys,naozaj?! „Nie...“odvrkla som jej vážne,no potom som to nevydržala a začala sa smiať. "No to určite!" vyprskla. Vyšli sme na lúku. Už hlávky vystrkovali snežienky a rôzne jarné kvietky. Z môjho nádherného pokoju ma vyrušila Cerys,ale to čo povedala ma potešilo „Ideme si zacválať?“ „Áno! Áno! Áno! Áno!“ veselo som sa vrtela v sedle a otočila Sancheza smerom k lúkam. Nemohla som sa dočkať. Vlasy vo vetre... Už celkom dlho sme necválali a toto by bola príjemná zmena. Po chvíli,sme sa dohodli že to závod nebude. "Okej, takže na "ri" ideme ok?" Prikývla som hlavou,a sústredila sa na cestu predomnou. Pevne som stisla oťaže a v sedle sa trochu pomrvila,aby som sa usadila. Ako vždy som nepočúvala nič ostatné uši som mala nastražené na "ri". Keď som slabiku započula,popchla som Sancheza. Naklusal a o chvíľu začal cválať. Mala som chuť kričať "juchú" a "jupí" no ale potrebu som udržala - namiesto toho som sa usmievala a užívala si vlasy vo vetre. Namiesto mňa to spravila Cerys,tak som začala aj ja. Výskali sme tam ako dvaja šialenci na koňoch,čo sme presne boli. Už sme boli nakonci,čo ma zarmútilo. Sana som naklusala,a nakoniec mu dala povel na krok „To bola pecka!“ vykríkla Cerys nadšene. „Musíme sem chodiť častejšie“ poznamenala som takisto nadšene ako ona. „Takže,teraz kam?“ pozrela som sa na Cerys a späť na cestu ktorá viedla neviem kde „Ty si ma vôbec nepočúvala!“ karhala ma. "Okolo toho sadu a tam je potom taká cestička, ktorá vedie do lesa a ten vedie späť do BaW." Otočila som Sana ku sadu. „Kto by si to všetko zapamätal?“ obraňovala som sa. V sade (zatiaľ) nerástlo takže pôsobil pochmúrne. Cerys sa znova rozhovorila,ani som jej nemusela hovoriť aby nahodila tému. "Ideš na tento víkend domov?"zvedavo sa spýtala. „Áno idem.. Začína mi chýbať to,ako mi môj brat trhá vlasy ale ty si mi to minule vynahradila“ zasmiala som sa a spomenula si na brata,ktorý mi lezie na nervy ale napriek tomu ho mám rada. „A ty?“ zakláňala som sa zboka na bok,ako to bolo pre jazdu na koni zvykom. "Ja určite, síce mi to bude trvať aspoň hodinu a pol autobusom, ale už to bez Smartyho dlho nevydržím."takto znela odpoveď Cerys. „Aj keď rozmýšľam, že by som si ho vzala sebou na intrák. Veď vzadu je predsa ešte niekoľko voliér nie?"doplnila sa a okamžite som jej odpovedala na otázku. „Myslím,že hej,ale nemyslím si že ti to riaditeľka dovolí“ premýšľala som nad tým,či by riaditeľka prerušila podmienku "Žiadny domáci miláčikovia" len kvôli Cerys. Začala znova niečo hovoriť,to som nepočúvala lebo som si v hlave spievala pesničku od človeka,ktorého Ceryska z duše nenávidí. "Nebude ti za Filipkom smutno?" táto veta ma z pokojnej melódie vytrhla,ale potom som sa upokojila. „Asi nie,a tebe za Erikom?“ povedala som neutrálne,akoby to bola totálne normálna debata ako - čo si mala dnes na obed? Cerys sa nadýchla. „Zistila som,že niekoho má“ Kusla som si do pery. Nevedela som kto to je. „Poznáš ju?“ opýtala som sa jej. Ďalej sme sa bavili o tom,ako ju nenávidíme. Presne som to dievča poznala. Bola strašne falošná a namyslená. "Zdá sa mi to alebo aj ty počuješ mňaukanie?" odrazu zastavila Chantla. „Áno,počujem mňaukanie. Je veľmi nezvyklé keď niečo v okolí mňauká“ podotkla som ironicky a potom sa uškrnula. Cerys zastavila Chantla,tak som to isté ja urobila zo Sanchezom. A naozaj... Niečo mňaukalo a bolo to strašne roztomilé. Cer zoskočila zo Chantla,hľadala odkiaľ sa mňaukanie ozýva. Obzerala sa okolo a nakoniec sa pozrela na strom. „Jééjda,ty si zlatučká“ rozplývala sa nad mačkou Cerys a usmievala sa. „Poď Lily,musíme ju dať dole,dám ti stupáka“ zakričala na mňa Cerys. „Idem“ zakričala som na deväťnásť ročné dievča stojace na vlastných nohách a zoskočila so Sancheza. Utekala som k Cerys. „Tak,aký máme problém?“ pozrela som sa najprv na ňu a potom na strom. Výraz mi totálne zmäkol. „Bože ty si zlatučkáá“ rozplývala som sa nad ňou aj ja Kývla som rukou k Cerys aby mi dala stupáka. Cer si skrýžila prsty a ja som na ne stúpila,aby ma vyšvihla na strom. „Kriste pane,schudni Lily!“ zasmiala sa. Prevrátila som očami „Oh,chcem vedieť koľko máš ty!“ Poprieplietala som sa medzi konáre stromu,aby som sa dostala k mačičke. Opatrne som si ju vzala,a z konáru ktorý bol najbližšie k zemi som zoskočila. Položila som ho na zem a zahlásila: „Misia hotová“. Spolučlenka nechápala,prečo som ho asi tak položila na zem a okamžite ho zdvihla. "Ty si taká nádherná. Ako ťa mohol niekto len tak odhodiť?" opýtala sa mačičky smutne a vzápätí som videla že sa pozrela na mňa. „Ako ju budeme volať?“ Nemala som tucha. „Ja mačiatkam mená dávať neviem“ pokrčila som plecami. Mačiatko malo také ňuťuťuťuťu očká. Cer nad mojou poznámkou vzdychla. „Bude sa volať ňuňu“ Vyvalila som na ňu oči neveriac čo to práve povedala. „Ňuňu? Vážne Cerys?“ než stihla niečo povedať,opäť som sa rozhovorila. „Nedáva to zmysel,ale páči sa mi to“ zasmiala som sa. „Tak ahoj,ňuňu“ milo som sa usmiala na mačičku. "Preboha veď to bol len žart!" Ups. Tak to mi nevyšlo. „Ale môže to byť jej prezývka,inak by sa volala...“ malo by príjsť nejaké meno no napriek tomu bolo hrobové ticho. „Coal!“ vykríkla Cerys. „Tak Coal“ prevrátila som očami a opäť sa zasmiala. "Áno, to je po anglicky uhlie, ak by si náhodou nevedela." prevrátila som očami. Čo som sprostá aby som nevedela že coal znamená uhlie? „Nepôjdeme už?“ spýtala sa ma. Súhlasila som a kývla smerom ku koňom. Potom som sa pozrela späť na ňu. „A kam ju dáme?“ opýtala som sa jej zvedavo. „K nám do izby!“ vyhŕkla hneď po tom ako som to dohovorila. „Chceš aby nás riaditeľka vyhodila?“zvedavosť v mojej otázke sa premenila na pochybovačnosť. "Veď to nemusí zistiť." „Kde chceš zobrať jedlo?“ pokračovala som v otázkach. „V chovateľských?“ „Dobre“ prevrátila som očami. Vedela som,že toto nieje moc dobrý nápad ale bola taká roztomilučká. "To je všetko? Koniec otázok?“ opýtala sa ma Cerys a hneď na to vyskočila do sedla aj s Coal v rukách. „Oh! Mám ešte jednu!“ počkala som s tým,až dokým som sa nevyšvihla do sedla a neusalašila sa. „Kde bude chodiť na záchod?“ opýtala som sa jej víťazoslávne. Bolo ticho. Nevedela čo povedať... teda aspoň chvíľu... „Eh, mnooo...cez deň, keď budeme v škole ju zavrieme do kúpeľne, ktorú celú podložíme novinami“ Aha,dobre. Už som to ďalej nechcela riešiť. „Dobre,už som ticho“ obranne som zdvihla ruky,ale hneď za tým ich dala dole. Popchla som Sana do kroku,už nám bola všetkým trom zima. Chvíľu bolo počuť iba kopytá koní. Na chvíľu som očkom mrkla na western,čo predvádzala s malou Coal. Musela som sa zasmiať. „Mohli by sme ju volať aj Ocean“ ozvala sa Cerys. Samozrejme,nemôže byť chvíľu ticho,ale ja som bola rovnaká. „Ocean? Prečo Ocean?“ zdvihla som obočie. „Kvôli jej nádherným očiam“ poznamenala a pozrela sa mačiatku do očí. „Ty máš ale hlbokomyselné myšlienky“ zasmiala som sa a pokrútila hlavou. „Tak sa rozhodni. Coal alebo Ocean? Ty angličtinárka“ uškrnula som sa. Áno,rozhodne je angličtinárka. „Coal for Ocean“ ozvala sa angličtinárka. „Uhlie pre oceán? Och,Cerys a tie jej mená. Nakoniec jej dáme meno Pepíček. „Uhlie z oceána ty vypálený delobuch“ Áno,už nie som len delobuch,dokonca som už aj vypálená. „To je jedno“ prevrátila som očami a potom sa začala smiať. Výbuch smiechu pocítil aj San,ktorého myklo. „Prepáč Sanchez“ potľapkala som ho po krku a snažila sa zadržiavať smiech. „Všimla si si,že sa stále len smeješ?“ poznamenala Cerys. Ó,aký zvláštny objav. „A čo mám plakať?“ pokrčila som plecami a obzerala sa okolo. „Napríklad“ kývla hlavou Cerys. Chvíľu bolo totálne ticho. „A vlastne kto si vezme Coal na víkend?" ani ma nenechala odpovedať,hneď sa rozhovorila. „Rozhodne ja,nenechám ju na pospas tvojmu bratovi“ „Dobrý výber“ (zas) som sa zasmiala a prikývla hlavou. S tichom sme pokračovali až do BaW.
